Čo sa vlastne zmenilo? Ľudia, doba, spoločnosť, posúďte sami…

0

Rozmýšľam ako začať, pretože je to tak trošku komplikované. Môj životný štýl bol pre môj organizmus veľmi náročný. Všetko, čo sa odohralo počas zhruba trojročného obdobia. Pracovala som v jednej nemenovanej firme, dlhšiu dobu. Práca účtovníčky bola zaujímavá a veľmi ma bavila. Hľadať stratené centíky bolo ako „ nájdi a vyhraj“ pokiaľ…

Som človek tak trošku vorkoholik, v práci som mávala koncoročné inventúry, bolo to náročné, pretože som zostávala v práci do večera, ba stalo sa, že aj v sobotu, či nedeľu a nehovorím už o tom, ako som prácu nosila i domov. Prečo? Lebo ma práca bavila. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, čo tak spraviť si vysokú školu a možno zmeniť i zamestnanie.

Blížil sa koniec roka a nastal čas inventúr, moje štúdium, nemalo šancu dostať dovolenku, keď boli skúšky, tak som to musela skĺbiť prácu aj školu. Vyčerpaný organizmus, hoci musím poznamenať, že škola ma posunula o pár rokov dozadu, ako hovoril manžel omladla som na duchu. Spolužiaci boli super (veľmi sme si pomáhali) aj tie vedomosti ma priam očarili, ale vrátim sa naspäť, organizmus nevydržal a v práci som odpadla. Záchranári z pohotovostnej služby sa snažili ma stabilizovať, avšak sa to nedarilo, zobrali ma zo sebou. Ešte jedna malá poznámočka je veľmi dôležitá pri ďalšom čítaní a možno i hľadaní odpovede na danú otázku v nadpise. Otázka mojej vedúcej smerom k záchranárom znela „ Nemôže byť prepracovaná ? Má veľa práce“. Sama povedala že inventúru prerozdelí medzi viacerých pracovníkov. Po trojtýždňovom pobyte na neurologii, kde som sa doslova učila chodiť, pretože zo začiatku ma vozila sestrička na vozíku, som ešte mesiac zostala v domácom ošetrení

. Jeden známy mi v nemocnici povedal, že to bolo znamenie zhora, no ja som tomu neprikladala taký dôraz, ako som mala…V priebehu roka som márne čakala na prerozdelenie a tak som sama skúšala zmeniť pracovné miesto. Najskôr som napísala žiadosť na zmenu a reflektovala som na ponuky voľných pracovných miest, kedže vieme, ako to teraz chodí iba jedna osoba sa našla, ktorá mi chcela pomôcť, ale žiaľ miesto sa obsadilo. Nebola som v správnom čase na správnom mieste… Ale aj tak som vďačná tej osobe. Spomínam si na moju maturitnú tému: PODAJ MI RUKU ČLOVEK, CHCEM CÍTIŤ TVOJE TEPLO. Držím sa tohto kréda a som vďačná každému, čo mi podá pomocný prst, nielen celú ruku. Rok ubiehal a blížil sa deň D. Inventúra začínala, sľuby vedúcej sa nenaplnili, ale na moje prekvapenie mi boli ešte pridané ďalšie činnosti a dostala som ešte jednu komoditu viac na spracovanie. Takže scenár sa opakoval, ako pred rokom, žiaľ s väčšími následkami aké si vôbec vieme predstaviť . Syndróm vyhorenia ako vyšitý, hoci v škole som sa bližšie oboznámila s touto problematikou, nevenovala som jej až toľko pozornosti, aby som si uvedomila, že práve ja som kandidát. Nastal čas na odpočinok a dlhodobú práce neschopnosť, ale tu sa nekončí môj príbeh, ale začína.

Počas môjho pobytu na PN-ke sa na mojom pracovisku, kde pracuje viac žien, robila reorganizácia, potrebovali prepustiť niekoho a tak znížiť stav zamestnancov a viete prečo? Poviem vám, pretože vysoko postavená riaditeľka potrebovala znížiť stav zamestnancov, aby dostala milionové odmeny. Takže veľa zamestnancov vrátane mňa zostalo na ulici. Aj manžel ma utešoval, že som v ochrannej lehote , výpoveď nemôžem dostať a keď ukončím PN-ku, potom sa uvidí. Ale teraz sa nič takpovediac neuvidí, spomínam na tie časy v minulosti, keď zamestnanec mal zdravotné problémy, pozvali ho na odbory a tam sa riešil jeho problém. Často krát sa jeho problém aj vyriešil a bolo mu ponúknuté adekvátne zamestnanie. Ale teraz to „neletí“ aj mne bola ponúknutá práca mimo môjho bydliska, 50 km vzdialená, myslím si, že je to na výsmech zamestnancovi, ktorý dlhé roky pracoval pre firmu a často krát aj nadčasy bez zaplatenia. A to bolo asi jediné poďakovanie od vedenia firmy.

Ale to už predbieham udalosti. Vrátim sa k spomínanej zmene na mojom pracovisku. Čo sa vlastne menilo? Názov funkcie. Zazvonil telefón a to som vôbec netušila akú sa dozviem správu, na druhej strane telefónu sa ozval hlas mojej vedúcej, že vraj sa znižuje stav a možno by bolo dobré keby som to využila…

Čo sa odohralo v mojom vnútri sa len ťažko opisuje bolesť, žial, smútok, všetko dokopy. Povedala som nie a prepadla žiaľu, ktorý ma držal dva dni a dve noci v plači. Zdravotný stav sa pomaličky začal stabilizovať a zrazu prišlo toto. Po uvedomení si, že stav sa mi môže len zhoršiť a po tom ako som videla na mojich blízkych, ako im to veľmi ubližuje, som vstala hore a povedala som si ŽIADNY CUDZÍ ČLOVEK MI NESTOJÍ ZA TO ABY SOM VYRONILA ČO I LEN JEDNU SLZU A TAK UBLÍŽILA SEBE A SVOJEJ RODINE. Po rozhovoroch so svojimi príbuznými sme dospeli k záveru že nebudem súhlasiť s výpoveďou, keby…

Poštou mi prišlo oznámenie, ak rozviažem pracovný pomer teraz dohodou, dostanem počet platov podľa odrobených rokoch, ak nie tak sa to bude riešiť po návrate s PN-ky, ale len s troma platmi, tak som pochopila že nemám žiadnu šancu zostať v zamestnaní, pretože ešte nevedeli, ako budem na tom zdravotne po skončený PN-ky. Ale to nie je všetko, kedže sa menil názov funkcie podotýkam, že iba názov, pracovná náplň zostávala rovnaká, dovolili si ma pozvať na pohovor s tým, že ak sa nezúčastním , bude to považované, že o „premenovanú“ pozíciu, nemám záujem a bude so mnou rozviazaný pracovný pomer.

Nahnevalo ma, že chorého človeka volajú na nejaký pofidérny pohovor, začala som to aj riešiť, ale nakoniec som to vzdala. Až teraz s odstupom času sa nad tým zamýšľam, že to čo sa tu deje je nehoráznosť. Nastalo pre mňa ťažké obdobie po dvoch mesiacoch mi posudková arogantne oznámila že ma z PN-ky vypisuje. Zmohla som sa iba na dve vety, že som stále unavená, na to mi odpovedala, že to už budem stále, a druhá veta, ktorá vyšla z mojich úst ,že som dostala výpoveď a na toto mi odpovedala, že počas PN-ky som mala rozmýšľať o tom, čo budem robiť. Na ďalšie slová som sa už nezmohla slzy sa mi tlačili do očí, pretože som bojovala doslova o život, a iba jednu vec som jej chcela dopriať, aby si obula moje topánky aspoň na jeden deň… Aké ponaučenie z toho vyplýva pokiaľ si zdravá, má o teba záujem aj zamestnávateľ, aj štát. Pretože v práci na teba navalia toľko, ako sa vraví koľko unesieš, alebo v mojom prípade aj neunesieš, a štát ma od teba €-. Ale ak ochorieš nemá záujem o teba nikto, hodia ťa do vody a plávaj ak vieš a vládzeš, ak nie…

Prešlo pár rokov čo som doma, našťastie som stretla zopár ľudí, ktorí mi naozaj veľmi , ale veľmi pomohli. Chcem sa im veľmi poďakovať a vážim si ich, ale najviac ďakujem svojej rodine, milujúcemu manželovi, úžasným deťom a mame, ktorá stojí stále pri mne a všetkým ostatným príbuzným , ktorí mi pomohli prekonať to ťažké obdobie.

Otvorila som si živnosť a robím to, čo mi naozaj prináša radosť, hoci je to ťažké, ako sa spieva v pesničke „ Aké ťažké je na vlastných nohách stáť, keď život ma láme“

Ak rozmýšľate nad odpoveďou na moju otázku , trošku sa zastavte, podumajte, porozmýšľajte a možno nájdete aj odpoveď !!!

Zdieľaj

O Autorovi

Zitka Žáčiková

Ateliérik Zzitka, obrazy vypletané medeným drôtikom (string art) a tvorba sôch z paverpolu... Moje výrobky zakúpite aj v obchodíku: Sashe Zzitka prípadne napište na mail: zitka.zacikova@gmail.com mob. 0910 470 691

Comments are closed.